Veľkolepý štart alebo mŕtvy bod?

Autor: Lucia Dianová | 9.8.2012 o 17:53 | (upravené 9.8.2012 o 18:50) Karma článku: 8,99 | Prečítané:  946x

Balíky od rodičov. Bicykel poslaný cez pol Európy. Fastfoodová uniforma alebo montérky v sklade. Vzácne bryndzové halušky a mamine polievky... Fragmenty toho, čo zažíva početná skupina mladých, ktorí nevidia na Slovensku ružový štart do budúcnosti. Nijaký začiatok nie je ružový, ale čo ich tu má vlastne držať? Že po výške nemajú prácu? Že spolužiaci bez školy majú autá, byty, domy a rodiny? Vďaka práci, v ktorej zarobia rovnako alebo ešte viac ako človek s titulom? Alebo vďaka práci v zahraničí? Začarovaný kruh, opäť sme pri ňom...

Nemám ružové okuliare a vedela som, že po škole príde skutočná realita. A hoci som z tých šťastlivcov, ktorí zamestnanie nakoniec našli, aj tak stále dumám o nejakej pozitívnej motivácii na plnohodnotný život NA SLOVENSKU. Keď sa všetko zabehne, našetrí, zabýva, je tých pozitív veľa. Samostatnosť, láska, rodina, práca... Ale čo teraz? Závislá na rodičoch rovnako ako po maturite, bez vysokých nárokov na štandard, bez umelých nechtov, solárkovania, značkovej voňavky ako správna žena atď. (po prvé - lebo na to nemám, po druhé - nepokladám to za potrebné) zo všetkých strán počúvam, kto všetko dvíha z domu kotvy a ide si zarobiť von. Odloží plány na rodinu a v podstate z donútenia okolnosťami idú inžinieri i magistri za pulty barov, krčiem a terás reštaurácií. V zahraničí podradná robota, pre nás jedinečná šanca, ako získať peniaze aspoň na byt a nezadĺžiť sa do konca života. Skvelá motivácia... A ďalšia? Záhadne získané tituly politikov, ktorí majú záhadne vysoké platy a záhadne lacné byty spolu s ich deťmi a ich deťmi. Keď toto počúvam alebo čítam zo spravodajstva, je mi to smiešne. Ale reálne je to do plaču. Alebo na grc... Keď chcem byť doma na Slovensku, pracovať, odbremeniť rodičov od financovania chodu rodinného domu, pomôcť im s ním, našetriť si na vlastný byt (aspoň jednoizbák) a rozmýšľať nad rodinou, ČO MÁM ROBIŤ?:) Aby to netrvalo príliš dlho, okolo tridsiatky je už vraj problém otehotnieť...Takže mám na to cca 5 rokov. Bez hypotéky to nepôjde, to mi je jasné. Ktovie, či vkuse odrobím dva roky, aby som mala aspoň normálnu materskú. Aj keď i o slove "normálna" by sa dalo polemizovať. Posnažím sa o to všetkými silami i nesilami. Ak sa vám zdá tento príspevok nejaký ponurý, depresívny alebo nemastný-neslaný, niečo na tom bude. Lebo aj odhodlaná makať, šetriť ako sa len bude dať a využiť všetky dostupné príležitosti, nemám pocit, že päť rokov na škole niekto ocení. A že to pocítim na plnení svojich snov, ktoré naozaj nie sú náročné. Pre mňa je snom vlastná šťastná rodina...Čo by mal byť istý životný štandard a nie želanie. Nuž, dnes je taká doba, počúvame to zo všetkých strán. Tak, milí moji podobne cítiaci a zmýšľajúci, želám nám veľa šťastia a trpezlivosti, najmä pri rečiach typu "si mladá, zober sa a choď von, tu toľko nezarobíš ani za 5 rokov"...:) Vo mne vtedy zabliká materská kontrolka...:))) A po náznaku úsmevu sa zase dostavia pochybnosti, skeptické myšlienky a, áno, i závisť...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Ako Briti úspešne bojovali proti terorizmu

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?