Už viackrát som sa tu zmienila, že som duša citlivá a premýšľavá. Rada snívam, mám ružové okuliare, dôverujem ľuďom a som v mnohom údajne naivná. Priznávam. A niekedy by som si hlavu otrieskala o stenu, že som niekomu zasa naletela, zasa sa nejako sklamala. Vždy sa však otrasiem a vrátim do pôvodného stavu, za čo som si neraz zaslúžila kvalitné vyčistenie žalúdka od tých silnejších a svetom skúsenejších pováh. Asi však budem musieť zažiť ešte veľa rán, aby sa to zmenilo. Priveľmi dobrá? Skromná? Prispôsobivá, čo nevie povedať nie? Občas mi to naozaj prerastá cez hlavu a cítim, že potrebujem fungovať len sama pre seba, svoje vlastné záležitosti. Necítim sa tak hodná predchádzajúcich slov, najmä nie v poslednom období, kedy nejako hľadám samu seba. Ale keď mám žiť a "hrabať" pre seba, nie som to ja. Vždy sa mi potvrdí, že pomáhať ľuďom, hoci len drobnosťami, ma napĺňa omnoho viac, i keď sa mi to v danej chvíli tak nezdá... Nie je to charita, ani moja sebachvála či reklama. To vonkoncom nechcem a ani o to nestojím. Snáď je to len ľudskosť z rodu obyčajná.